Raxalpe 2016
21. -22. 5. 2016
Posledný týždeň pred akciou bol upršaný, ranné mrazíky a zima cez deň nalomila chuť zúčastniť sa viacerým kandidátom, nezachránila to ani dobrá predpoveď na daný víkend a nakoniec sme zostali piati statoční.
Sobota
Vyrážame v sobotu po piatej, Peťo a Zuzka idú priamo do Kaiserbrunnu a ja s Máriom sa zastavujeme v Nitre pre Moniku. Pomestili by sme sa aj do jedného auta, ale máme dosť batožiny a tak sme zvolili tento variant.
Do cieľa prichádzame o pol desiatej, druhé auto je už tam, staviame stany vo voľnom kempe, lebo večer by už nemuselo byť miesto. Na chatu Waichtalhaus sme chceli prejsť peši, ale chodníček po pravom brehu rieky končil po kilometri na skalnom zráze a museli sme sa vrátiť, tak sme radšej šli autom, ako šľapať krajnicu úzkej asfaltky.
Parkujeme pri mostíku ku chate a po krajnici stúpame k tunelu, pred ktorým odbočujeme na turistický chodník, po chvíľke sa na križovatke dáme doprava, a traverzový chodníček más privedie k dlhým železným schodom do ústia údolia Hollentál.
Vpravo aj vľavo sa týčia strmé vysoké vápencové steny, kde obdivujeme nalezených horolezcov. Čaká nás náročný výstup údolím pod mokrú ferátku Gaislochsteig B, s prevýšením okolo šesťsto metrov, ferátka má nejakých sto výškových a potom ešte nejakých tristo výškových na chatu Ottohaus v nejakých 1630 m. nad morom.
Počasie nám vyšlo, slniečko svieti a hore kopcom je teplo až moc, údolie je to impozantné, je veru čo obdivovať, časom sa nám ukázal i vrchol Schneebergu.
Prichádzame na koniec údolia pod stenu, vpravo vidíme ferátku s vodopádikom, i dvoch čechov, práve ho prekonávajú a je počuť hodne kriku. Nás zmiatol zvuk vody zľava, ale je to suchý skalný kút, ktorý len odráža zvuk vodopádu.
Obliekame sedáky s ferátovou výstrojou a niektorí si obliekajú i pláštenky. Nástup je povedľa mohutnej skalnej diery, kde kvapká zvrchu voda, ideme blatovým terénom, vďaka bohu nie dlho. Na vrchu sa dostávame k rebríku, kde nás trochu zmáča vodopádik, Mário nám radí, aby sme si zložili rukavice, lebo ich už má plné vody.
Nasleduje ešte pár mokrých rebríkov a je po ferátke. Hore sa odferatizujeme a na slniečku rýchlo sušíme, niečo sme zajedli a takým divným lesom s fľakmi snehu pokračujeme na chatu. Príroda sa tu ešte len zobúdza po zime, tráva je ešte zľahnutá a moc tu toho nerastie.
Ideme po žltej značke, klebetíme a akosi sme prešvihli odbočku a musíme sa kúsok vrátiť. Došli sme na lúky s posedením, tak sme teda posedeli a niečo zajedli, i tej Máriovej zázvorovice si uliali.
Konečne sme dobojovali na chatu Otto - Schutzhaus, ale vytúžený čapák sa nekoná, majú len lahváč za štyri a pol Euri, čo nás moc neoslovilo. Zbehli sme kuknúť vyhliadku za chatou, tie výhľady dole na krajinu hlboko pod nami boli fakt parádne. Videli sme aj náš ďalší cieľ, ferátku Kronig Eisenweg klettersteig C na skalnú vežu Torlkopf. Nastupuje sa z chodníka za skalným oknom, nie je to dlhé, ale miestami tam má partia pred nami nejaké problémy.
Rýchlo sa poobliekame do ferátového a vyrážame. Mário sa za s snaží liezť po skale a celkom sa mu darí, nie je to také zodraté a vyšmýkane ako na HTLke. My postupujeme vcelku rýchlo a bez problémov stojíme za chvíľu na vršku pri kríži. Spravili sme si foto a po retiazke zostupujeme dole zo skaly.
Na lúke fotím nejaké kvetinky podobné poniklecom, len biele i nerozvité horce. V auguste sa tu dajú najsť aj plesnivce, ale teraz je ešte moc skoro.
Prechádzame po modrej značke na vyhliadku nad mohutným údolím Hollentál s impozantným Schneebergom v pozadí. Tak toto stojí skutočne za to vidieť.
Začína tu naša zostupová trasa ferátkou Alpenvereinsteig B, je to ľahký, ale vzdušný, exponovaný horský chodník s pár reťazami, stupačkami i peknými rebríkmi. Pamätal som si to ľahšie, ako to bolo v skutočnosti, asi v minulosti neboli tie rebríky také zdeformované padajúcimi kameňmi.
Šli sme to naľahko, bez feráťákov, ale nabudúce si ich radšej veru dáme, tie krivé spodné rebríky boli vzdušné až moc. Chodník má preníženie štyristo metrov z 1600 do 1200 výškových a tiahne sa po horských stržiach , križujúc vymleté údolia i snehové polia. Podvečerné slniečko ho pekne nasvecovalo a keď sme stáli dole na šikmej zemi, mali sme toho už celkom dosť.
Rýchlo sme zostúpili údolím po dobrom chodníku, vyvracajúc hlavy pri sledovaní brál okolo. V závere sme zdolali železné schody i traverzový chodníček, čo nás vyplul na asfaltke. Autom sme boli v kempe za pár minút.
Zbehli sme na večeru do blízkej reštiky, pôvodne sme chceli len teplú polievočku, ale nakoniec sme dali poriadnu večeru, ja som mal wiener schnitzcel, čapované pivečko nesmelo chýbať.
Monika sa vyhla svojmu prvému stanovaniu, radšej si zobrala izbu, v cene aj s raňajkami, asi rozhodla horúca sprcha.
Bolo aj nočné kúpanie v ľadovom potoku za kempom, ale bola to fakt rýchlovka, lebo tá voda až pichala.
Potom už sme moc nešpekulovali a zaliezli do stanov, teda až na Peťa so Zuzkou tí spali v aute.
Bol to náročný deň, síce len zo dvadsať kilometrov, ale asi 1300 m výškových hore, dole a tri ferátky k tomu.
Nedeľa
Vstávam o šiestej, lebo musím, zima v noci nebola a po rannej hygiene varím kávu a raňajkujem. Slniečko príjemne hreje, objavuje sa Peťo a neskôr aj Mário.
Posušili sme stany a o ôsmej sa presúvame do Greisleitenu, kde vyrážame smerom na Preiner Wand lesným chodníkom.
Za hodinku sme dorazili k prameňu Bachinder Brundl a za štvrť hodinku sme pod nástupom do cesty.
Nad hlavami sa nám čnejú vápencové steny a vľavo vidíme hrebeň, ktorý končí kopcom tu samnajvyšším Heukuppe 2006 m.
V stene je už nalezených viacero skupín, pred nami idú češi. Začíname ľahším úsekom a nasleduje jednonohý rebrík.
Slnko svieti ako o dušu, ale vďaka orientácii cesty ideme skôr v tieni, čo je výhoda skorého nástupu.
Mário sa zase snaží liezť skalu, občas sa to ale nedá. Nasleduje ďalší chodecký úsek a ďalší rebrík, hore ide cesta do mohutného kúta, miestami je tu ale tesno. Výlez ide doľava a treba dávať pozor na volné kamene pod nohami.
Doliezame na plošinku s panenkou Máriou a robíme spoločné foto. češi si dávajú frištik.
Je tu aj alternatívny nástup do čiernej ferátky Konig-Schuss-Wandsteigu, je to ale vzdušný chodníček traverzujúci stenu, za mokra čistý adrenalín.
Zase trošku chodenia a nasleduje posledný ľahší úsek a dolez na vrch ferátky. Na trávičke sme posedeli, pri debate sme i niečoniečo zajedli i ferátku zapili.
Zbehli sme sa pofotiť ku krížu na vrchole Preiner Wandu 1783 m, sú tam pekné výhľady na krajinu okolo.
Cestou dolu sme sa zastavili na chate Neue Seehutte, ale zase nemali čapáka, tak si dali poniektorí aspoň polievočku.
Dole zostupujeme po miernom chodníčku naokolo, čo hodne šetrí naše kolienka, ja s Monikou sme zakufrovali a zajšli sme až ku Waxriegelhaus, ale nebolo to našťastie moc naokolo.
Pri aute sme sa okúpali v malom splave potoka, voda bola studená, ale bolo to super.
Cesta domov prebehla bez nehody a večer okolo deviatej sme dorazili.
Bola to moc pekná akcia, síce nás nebolo veľa, ale spravili sme štyri feráty a dve náročné túry s prevýšením dokopy okolo 2300 výškových metrov. Počasie nám vyšlo neskutočne, slniečko nám doprialo.