Jarný Hohe Wand
Jarný Hohe Wand
16. - 17. 4. 2016
Stavy ľudí so záujmom zúčastniť sa akcie Hohe Wand sa ustálili na deviatke, ale vzhľadom na to, že Duško v Rakúsku robí tak sme sa zmestili do dvoch aut po štyroch.
Presúvame sa do Glessenfieldu pod zrúcaninu hradu Turkensturz, kde sme dorazili okolo deviatej. Je pod mrakom, ale celkom teplo. Prechádzame po mostíku cez riečku a na kraji lesa je smerovník k nástupu do ferraty Pittentaler, obtiažnosti C/D.
Po pätnástich minútach stúpania lesom sme sa dostali pod bralo, ale nástup sme nevideli. Až keď sme sa posunuli kus ďalej tak sme našli kovový železný rebrík na nástupe cesty.
Prví vyrazil Mário, ostatní ho následovali, bolo evidentne cítiť, že sú to prvé ferraty toho roku, boli sme akýsi nerozhýbaní, nešikovní i karabínky občas neposlúchali.
Nebolo to obtiažne, nad štvormetrovým jednonohým rebríkom bol krátky kút, za ním traverz doľava, potom stienka a zase dolez doľava.
Navrchu nás privítala ruina hradu, viac menej len kamenné oblúky, ale hodne fotogenické. Už z ferraty sa ukazovali pekné pohľady na Schneeberg a Hohe Wand i krásnu slnkom zaliatu zelenú krajinu pod nami. Peťovi pri fotení vypadla slnečná clona a skončila až niekde dole pod skalou.
Z druhej strany práve dobiehali ku hradu bežci do vrchu, mali tu nejaké preteky, tak nám mal kto urobiť i vrcholové foto, ale dole sme museli ísť tou strmou variantov. Ešte sme si pozreli zo dve vápencové jaskynky, rozkokošený Duško sa vyškriabal na nejakú vežičku a Peťo si na lúke dole natrhal púpavovú desiatu, nám ostatným stačil aj hlt obyčajného piva.
Presúvame sa do Grunbachu am Schneeberg, na chatu Seiser Toni, parkovisko ale bolo plné, skúšali sme zaparkovať na bočnej lesnej ceste, ale nejaký domáci rakúsky Topoľčanec nás odtiaľ vyhnal a povedal nech to radšej zaparkujeme pri chate aj tak je zatvorená. Že zvrchu zvážajú drevo a tam by to auto nemuselo obísť bez ujmy.
Dali sme si ľahký obed a nastupujeme od chaty po bielo modro bielej značke, takej istej ako u nás, len dva razy väčšej. Chodník Wandfuss nestúpa, kopíruje svah, pretíname žltú značku, je to chodník Wagnersteig, v hornej časti je to ľahučká ferratka.
Trošku kufrujeme, ale nakoniec sa naň vraciame a po ňom nastúpame skoro až pod skalu, odbočujeme na modro bodkový chodník lemujúci skalu, odkiaľ sa nastupuje do lezeckých ciest i ferrat.
Asi po štvrťhodinke dochádzame k označenej odbočke pod Wildenauersteig. Strmý chodníček prechádza okolo novej ferrátky Gebirsgsverenssteig s pekným kovovým mostíkom. Fotíme nejaké kotné kamzičice a po strmom výstupe sme konečne pod ferratou. Obliekame sa a debatíme s dvomi čechmi, čo balia veci, že vraj sú v ceste nalezený nejakí típci s lanom a už trčia pod tým komínom asi hodinku. Že to nemá zmysel čakať a tak skúsia niečo iné.
My sa obliekame a po očku sledujeme tých dvoch nad nami, postupujú slimačím tempom, ale aspoň postupujú. Sprava sa objavila grupa maďarov, bol tam jeden kus, pri ktorom sa aj moje brucho stiahlo závisťou. Hneď padli poznámky, že nikam nenastupujeme, ale počkáme, ak sa v tom komíne zasekne, tak to bude nadlho.
Maďari sa na spodných gramliach neistia, síce je to ľahké, ale keď ťa trafí kameň do hlavy, tak sa odtiaľ skydneš ako vrece zemiakov.
Konečne nastupujeme aj my, spodok je ľahký, potom nasleduje choďákový traverz pod rebro vľavo. Tam už musíme čakať niektoré gramle sú moc ďaleko od seba a feraťák nedosiahne, tak nadstavujeme slučkami, zase bežné karabinky väčšinou nezapneš na hrubú gramlu, potrebuješ HMSku, alebo klasickú Valterku.
Pribudli tam aj nové gramle, nerezové a tenšie, na ne sa už dá zapnúť väčšina karabín, ale zas sa na nich hnusne šmýka.
Ide to pomaly, lebo niektorým treba pomáhať prepínať istenie, ale postupojeme, aspoň môžem čo to pofotiť. Gramle vedú do kúta, ktorý po desiatich metroch mizne v komíne. Mário ide predo mnou a zrazu počujem, je tu nejaká tma, aha slnečné bríle. Jak sa pechoril v tom komíne, vyletovali dole spŕšky jemného štrku. Pri výleze z komína je zúžené miesto, zavadzia tam taký menší balvan a často sa musia ruksaky dať dole a podať prvé, dnes mám len malý batôžtek a tak sa síce s problémami, ale úspešne pretláčam tou medzerou.
Nasleduje ľahký dolez a sme navrchu. Chvíľu posedíme a potom sa presúvame k chate Wilhelm Eihert hutte neďaleko Grosse Kanzelu. Zastavili sme sa cestou ešte kuknuť kríž na vyhliadkre Toten.
Pivo bolo výborné a už sa väčšine nechce ani vstávať. Sondujem kto by mal záujem o tú novú ferrátku, Peťo a Mário sú za a tak opúšťame kolektív.
Po modrej značke Grafenberweg schádzame na modro bodkovaný chodník a po ňom sa asi po dvadsiatich minútach dostávame k nástupu cesty Gebirsgsverenssteig.
Rýchlo sme pripravení a vyrážame, Mario ide prvý, ja druhý a Peťo tretí. Mário sa snaží isť po skale, lano nechytať, ale v niektorých flekoch sa to nedá, v miestach kde je skala evidentne nekompaktná a je priamo nado mnou už frflem aj nahlas, nemám záujem si pozrieť kilový kúsok steny zblízka.
Sme celkom rýchly, preliezame stienku a dostávame sa k rebríku medzi vežami. Dá sa to i obísť, ale to by bola škoda.
Bolo by to fajn, keby to lano nad hlavou došponovali, ale tie chronty ho nechali riadne prevysnuté, asi aby bola sranda. Rebrík pod nohami uhýba doľava, lano nad hlavou uteká zas doprava, je to celkom zaujímavé, ale bol som už celkom rád, keď som stál zase na pevnej zemi za nim. Peťo a Mário to tiež zvládli a pokračujeme.
Nasleduje fotogenická stienka s šikmo položeným rebríkom, preliezame to, fotím vežu napravo s lezcami.
Doliezame na miesto, kde sa prechádza k poslednému úseku, ale začína pršať, len tak mierne, ale na vápenci je to poznať okamžite, šmýka sa ako na mydle. Raz aj zahrmelo, tak konštatujem, že našich už na chate nenájdeme.
Po určitom otáľaní sme a rozhodli pokračovať, prinajhoršom to vybúchame na rukách, v šikmom traverze sa nešmýkalo, lebo bol pod previsom, ale potom už to bolo cítiť.
Keď sme dorazili navrch, bolo šesť hodín. Cestou na chatu sme videli kamzíka a z chaty aj jedného kozoroha. Dali sme si pivečko a Peťo nejaký miestny pišinger.
Po modrej sme zbehli dole až priamo k autu, cestou som na strome našiel Peťové stratené rukavice.
Presúvame sa ku kempu pod HTLkou. Stany už boli postavené, hneď nám uliali i pivečko sa našlo. Dosť tam prefukovalo a bolo i citeľne chladnejšie. Niečo sme zajedli, debatovalo sa, Duško púšťal nejaké staré české a slovenské songy.
Bolo tam hodne bratov čechov a večer vytiahli gitaru i dvoje husle, tak bolo celkom veselo, ale deň bol náročný, človek uťahaný, tak ešte pred polnocou som sa stiahol do stanu.
Ráno vstávam po siedmej, kým ešte nie je šora na tu jednu pánsku toaletu, spácham nejakú hygienu a varím kávu. Postupne sa vyťahujú zo stanov aj ostatní. Navrhujem sa poponáhľať s nástupom do ferraty HTL, lebo po minulej davovej skúsenosti sa mi vôbec necnie.
Niečo sme pojedli, pobalili sa stany a vyplatil sa kemp. Autami sme sa presunuli na parkovisko pod stenou. Je to len kúsok a sme na nástupe do cesty. Niet tu nikoho len v Ěčkovom previse na nami ešte niekto bojuje.
Obliekame si sedáky, ja a Janka ideme v lezečkách. Prvý nastupuje Mário, po ňom Janka, Dominika a Čuli. V previse bojujú, ale postupne sú úspešní.
Teraz ide Zuzka a za ňou Peťo, Ľubo ja a Duško. Pre Zuzku to bude krst ohňom, niečo takéto ešte neliezla, ale nechce trhať partiu. Ide to pomaly, ale bojuje jak o život, zvrchu jej radia, zo spodu aj pomáhajú, ale previs zvládla, potom i ten komín, i stienku, len ruky sú už vyťahané a čím ďalej, tým je to horšie.
Ja sa šetrím, v lezečkách ustojím toho hodne, len nohy nezvyknuté na ne dosť protestujú. Sem tam sa zadarí zapnúť sa cez lano, alebo sa zachytia karabínky o kovovú gramlu pri nohe, to počujem nadávky zozadu i spredu.
Čuli stratil krytku z foťáku, ale chytil ju nejaký chlapík pod nami v zelenej prilbe. Včera slnečnú clonu dnes krytku objektívu, ešte že končíme, lebo zajtra by bol na rade foťák.
Sme pomalí, hodne čakáme a za nami sa vytvára riadny kordón. Použivam odsedku, aby si trochu nohy v lezkách oddýchli. Konečne sme dobojovali na križovatku k Blutspuru. Zuzka je šťastná, ale má toho dosť, bol to životný výkon.
Mário, Čuli, Ľubo a Janka nastupujú do Blutspúru, chvílu ich pozorujem a dochádzam k záveru, že je to nadlho. Už ju mám vylezenú, ale mne sa viac páčil ten dolez HTLky, je tam pekná platnička a kút.
Dobehol som tam Dominiku, práve nadávala, že boty už vôbec nedržia, je to vyšmýkané ako mydlo a ruky už nevládzu. Nakoniec zabrala a podarilo sa jej to preliezť. Ja som sa za kútom zastavil, že pofotím našich, ale žiadny neprišli tak som pokračoval ďalej. Nakoniec som nafotil český párik, šli naľahko v lezečkách a evidentne si to vychutnávali.
Nasledoval traverz doprava, výšvih a travez doľava, trochu to vytláčalo a dvakrát mi ušli karbíny, vysel som na jednej ruke, kým sa mi to podarilo vyriešiť, tak mi stvrdli ruky až bieda, hovorievali sme tomu bandasky, alebo štolverky.
Dominika nadávala tiež, nemalo to tu byť už ľahké, šák to sa nevytiahnem, ale dala to v pohode. Pomaly sme to dobojovali až hore. Tam už sedeli Blutspuráci, žmúrili do slnka a priblblo sa spokojne usmievali, tak sme rozšírili ich stavy.
Čuli zabil, mám tak vyťahané ruky, že môžem postojačky fazuľu sadiť. Skoro mi zabehlo, Zuzka fotila z výhliadky Sky Walk a tak som tiež niečo nafotil. Práve doliezali Mário s Duškom a Peťom.
Tak sme si všetci navzájom zagratulovali, spravili spoločné foto a presunuli sa na fľaškové pivo do miestnej reštiky, bolo narváno, tak sme sedeli bokom na tráve. Niektorí si dali aj polievočku a niektorí dorážali zásoby.
Začalo sa mračiť a tak sme radšej začali zostupovať dole zostupovým chodníkom cez minitiesňavu, kde sme obdivovali previslé lezecké cesty, Máriovi aj sánka padla, keď videl čo sa dá vyliezť.
Ešte sme cestou obdivovali a fotili lezcov na veži s krížom. Dole pri autách sme si dali pivečko i gambáčik, trochu sa debatilo, trochu plánovalo. O mesiac nás čaká pokračovanie na ferrátach v Raxe.
Duško vyrazil prvý do Viedne, my po ňom na cestu do Blavy a ďalej cez Nitru, kde Dominika vystupovala, až do rýbárskej Bašty v Solčanoch, kde sme sa navečerali, lebo nás nejaký strašný hlad dobehol.
Tak ako sme za tmy vyrážali, tak sme za tmy aj došli domov.
Bola to skutočne moc pekná akcia s dobrou partiou. Za dva dni sme stihli toho dosť, najviac mal prelezených ferrát Mário, všetkých päť. Na to že boli jeho prvé a mal nevhodné boty, klobúk dole, ale aj my všetci ostatní sme podali slušný výkon, teda aspoň podľa toho ako nás na druhý deň v podstate celý človek pobolieval.
